Rodinné šťastie - 8. kapitola

   Dni bez manžela boli smutné, hlavne kvôli deťom. Veľmi im chýbal.
   Materiálna ujma ju nebolela, havarijná poistka zalepí veľkú časť preliačenín a prasklín a vďaka ochote rodičov vzdať sa na istý čas svojho auta, nebude musieť všade chodiť pešo.
    Stále mala pred očami ten nešťastný moment a strach z vopred nevypočítateľných komplikácií, ktoré by mohli narušiť ich budúcnosť.
    V autoservise prisľúbili čo najskorší možný termín spojazdnenia vozidla. "Treba ho len zboku a vpredu vyklepať, vybrúsiť a nanovo nalakovať," telefonicky jej oznamoval pracovník servisu.
   "Samozrejme vykonajte, čo je nevyhnutné. Len aby to bolo, čo najrýchlejšie. Nech nemusím jazdiť na aute mojich rodičov," sklamane dodala.
    Prvé, čo jej po zložení slúchadla napadlo, bolo: "Keby bolo rovnako jednoduché zreparovať ľudské telo i dušu."

   Matúšova nedočkavosť sa stupňovala zo dňa na deň - chápala jeho detské rozmary, veď sa veľmi tešil do školy, na nových spolužiakov, nové prostredie a k tomu nevyhnutne potreboval všetky tie pestré predmety z každodenne sa vnucujúcich letákov s lákavými ponukami.
    V deň prevzatia už ich opraveného auta si prišli rodičia po svoj automobil a odviezli so sebou aj Natáliu, aby sa oni dvaja so synom mohli nerušene vrhnúť na splnenie Matúšových snov v podobe nevyhnutných pomôcok do školy. S neodmysliteľnými obrázkami áut a vlakov, ktoré Matúšove oči priťahovali najviac a vopred si ich prezeral v propagačných letákoch.
    "Konečne pôjdeme kúpiť tie veci do školy!" Tešil sa a podával jej ho.
    Usmiala sa naňho, keď videla takmer celý leták odškrtaný. Rátala v duchu ich aktuálne finančné možnosti a k tomu prípadne iné potencionálne výdavky, ktoré na nich v ďalšej neľahkej a nejasnej budúcnosti ešte len čakali.
    "Ale Matúško, teraz si nemôžeme dovoliť všetko kúpiť, len najpotrebnejšie veci, a hlavne lacnejšie. Tie, čo si vybral sú poniektoré zbytočnosti, ktoré nebudeš zatiaľ potrebovať, napríklad kružidlo v prvej triede nebudete používať vôbec a stôl aj so stolnou lampou ti kúpime neskôr," dúfala. "Zatiaľ si budeš úlohy písať v kuchyni, potom sa dohodneme s ockom, keď sa preberie z kómy, či ti ho kúpime," nádejala sa.
    Bolo jej ľúto, že musí ich rozpočet skorigovať, keďže sa stalo to, čo sa nemalo. Našťastie školskú tašku s plným peračníkom dostal pod vianočný stromček. Aspoň to jej teraz nezaťažilo peňaženku, nemohla sa v tomto prípade rozhadzovať. O výdavky týkajúce sa školy by sa predtým rozhodovali spolu s Tomášom, teraz to musela zvládnuť sama.
    "Bože, ak si? Preber mi ho, prosím ťa!" potichu dúfala v zázrak.

   Prešiel týždeň a nič sa nezmenilo. Musela ísť nakúpiť Matúšovi školské potreby, nechcela robiť nákupy na poslednú chvíľu.
    Keď sa po vyzdvihnutí auta vybrala so synom do hypermarketu, bol šťastný ako blcha. Až ju nakazil dobrou náladou, ale nemohla si pomôcť.
    Bez Tomáša to ale nebolo ono, nákupy do školy ju vôbec nebavili, nebolo to také ako predtým. Mali vždy radosť, keď mohli spoločne nakupovať pre ich deti, nestalo sa. Stále myslela na svojho manžela, ktorý statočne bojoval o život v nemocnici a nemohol si vychutnať chvíle a užiť si s nimi nákupy pre syna do školy. Bolo jej smutno, keď vyberala školské potreby a Maťko behal pomedzi regále. Celý šťastný jej ukazoval, čo by chcel. Ona mu len kývala hlavou na znak toho, že toto nie, nech si vyberie niečo lacnejšie.
    Kúpila mu písanky a obaly zo zoznamu, ktorý im dala pani učiteľka pri zápise. Plniace pero – Tornádo, tri druhy ceruziek, náhradné fixky, pastelky, voskové pastelky. Gumu a strúhadlo mal v peračníku, ktorý dostal. Neodolala a kúpila mu aj box na zošity s jeho obľúbenými autami, nech ho poteší a stojan na perá, o ktorý ju neustále žiadal. Do košíka pridala lepiacu tyčinku, kriedy, farebné papiere a nožničky. K nim ešte štetce, vodové aj temperové farby, misky na vodu, plastelínu a zásteru na výtvarnú výchovu.
    "Ešte vrecko na prezuvky, papuče a odchádzame." Pozerala do zoznamu, aby nezabudli. "Akurát majú v akcii, super. Ušetríme aspoň na tom," tešila sa Marcela, keď videla v zľave papuče, ktoré potrebovali tiež kúpiť, keďže staré mu už dosluhovali a vložila aj tie k ostatnému tovaru.
    Minuli okolo tridsať eur. A to, okrem toho, ušetrili aj na obuvi na prezúvanie a darovaných vianočných darčekoch do školy, čo v tejto nelichotivej situácii veľmi pomohlo.

   Z hypermarketu vyšla unavená, akoby hrala nejaký zápas, ktorý nie a nie skončiť. Vložila nákup do auta a práve zatvárala kufor, keď jej zazvonil mobil. Na displeji sa jej ukázalo číslo pevnej linky.
    "Prosím?" ozvala sa potichu s tušením, že je to nemocnica.
    "Pani Vlková?"
    "Áno, pri telefóne."
    "Tu je vojenská nemocnica," potvrdili jej predtuchu. "Máme pre vás potešujúcu správu. Váš manžel sa prebral z kómy, môžete prísť čo najrýchlejšie do nemocnice? " spýtal sa jej milý hlas na druhom konci linky.
    "Áno, za päť minút som tam."
Zložila, vzápätí si vydýchla. Akoby v tom do nej vošiel blesk. S radosťou pozitívnu novinku oznámila synovi.
    "Ideš so mnou za ockom?" spýtala sa ho, ale vopred poznala odpoveď.
    "Uhm, čo sa stalo?" nedalo mu.
   "Mám pre teba prekvapenie," napínala ho. "Ocko sa prebral, ale viac neviem. Ideme?"
   "Áno, jasné. Hurá!" súhlasil s vyskočením, radostne zatlieskal a objal ju.
    Spoločne šli zasunúť nákupný košík na miesto k ostatným do radu a v momente boli späť pri aute. Nastúpili a do piatich minút boli pred nemocnicou.

   Vbehli do auly. Výťahom sa vyviezli na poschodie, kde ležal a bežali dlhou chodbou, až do izby, kde bol.
    Pomaly otvorili dvere. Pri posteli stáli doktor, ktorého tu zatiaľ nevidela, ale poznala ho aspoň z videnia a dve sestričky stojace pri ňom z oboch strán.
    Nevedela, čo by mala čakať po dvoch týždňoch, čo sem chodila každý deň a rozprávala manželovi o všetkom, čo s deťmi zažila. Vedela, že ju nepočuje, ale teraz sa prebral...
    "Dobrý deň. Predpokladám, že ma nepoznáte, predstavím sa vám, som primár tohto oddelenia, doktor Procházka," predstavil sa starší pán. "Rád by som vám oznámil dobrú, ale aj zlú správu."
    Zbledla. "Zlú?"
    "Váš manžel sa síce prebral, ale pri náraze stratil pamäť. Bude sa musieť znovu učiť spoznávať ľudí, čítať, písať, chodiť,... "
    Skoro znovu zamdlela, ale podali jej hneď vodu. Napila sa a nevedela, čo má na to povedať.
    "Ja som myslela, že keď sa prebral, znamená to, že už bude fajn. Bude sa so mnou rozprávať ako predtým."
    "No, nemôžeme hneď chcieť zázraky. Pani Vlková, viete že prekonal otras mozgu a následne na to absolvoval operáciu mozgu, môžete byť rada, že sa vôbec prebral," upozornil ju dosť drsným spôsobom.
    "Som šťastná, že sa prebral." Nedala sa odbiť. "Ale, ako teraz sa mám k nemu správať?"
    "Rozprávajte sa s ním čo najviac. On vás vníma, len vám asi nebude hneď vedieť odpovedať. Možno vás zo začiatku ani nespozná." Týmto vyjadrením zabil klinec po hlavičke.
    "Nebude nás poznať?!" neverila mu.

   "Tominko, ahoj," oslovila manžela najkrajšie, ako vedela a ako ho zvykla oslovovať pred nehodou.
    Pozrel na ňu neprítomným pohľadom, šokovalo ju to. Čakala, že ju spozná, ale aj tomu bola vďačná, konečne ju po dvoch týždňoch vnímal, aj keď jej neodpovedal.
    "Musí sa opäť naučiť používať slová a spájať vety. Naučíte ho to spoločne s vašimi deťmi doma. Tam mu to pôjde raz-dva," povzbudivo dodala sestrička.
    Bola sklamaná, očakávala od tej pozitívnej, pre ňu radostnej, správy viac a nakoniec nič. Len zvláštny upnutý pohľad, ktorý jej nič nenaznačoval. Ale jeho oči hovorili za všetko, postrehla to z nich. Teda dúfala, že ju Tomášove oči neklamali.
    "Oci?" ozval sa náhle syn spoza jej chrbta a vytrhol ju z myšlienok. "Maminka mi kúpila školské dosky na písanky s autami." Pristúpil bližšie k posteli, aby ho lepšie videl.
    Tomáš spozornel, a už len potôčik sĺz na jeho tvári naznačoval, že ho spoznal. To ju potešilo, ale zároveň aj zarmútilo.
   Jemne pohladila manžela po líci a utrela mu opakom ruky stekajúcu slzu. Bozkala ho na bledú tvár a verila tomu, že všetko sa na dobré obráti.
    "Zareagoval, spoznal vášho syna a rozumel mu. To je dôležité pre začiatok," dodal pozitívne lekár, ktorý nepozorovane, nevzbudzujúc pozornosť od dvier sledoval pacienta, ako bude reagovať na rodinných príbuzných, následne na to zočil jeho veľké napredovanie smerom vpred.
    "Ešte nejaký čas u nás pobudne na pozorovaní a potom si budete môcť vziať domov. Predpokladám, že v spolupráci s vami a rodinnými príslušníkmi sa mu bude dariť oveľa lepšie ako v nemocnici," navrhol jej s úsmevom na tvári, potľapkal ju po pleci, poprial im veľa šťastia, trpezlivosti a odišiel.
    Nechal ich konečne samých, bez svedkov.
    Bola blažená, že sa táto nekonečná neistota otáča k lepšiemu a priaznivo, hlavne že ho už bude môcť mať aj doma. Po toľkých dlhých týždňoch trápenia a prosení o pomoc z hora. Dúfala, že sa to znovu vráti do starých koľají a bude to zase jej starý, dobrý a láskavý Tomáš.
    "Veď sa prebral do mesiaca, to je pozitívne. Nemal by mať nič poškodené." Mysľou jej prebehlo, čo jej hovorili lekári, keď jej vysvetľovali, čo sa môže stať s pacientom v kóme a po prebratí.
    Vždy, keď sa jej dalo, chodievala za manželom a sestričky, ale aj lekári, ju na oddelení už poznali.

   Po prebratí každý deň učinil nejaký pokrok.
    Jedno doobedie, keď mu ležala na hrudi a premýšľala čo bude ďalej, prehovoril:
    "Macka?" oslovil potichu jej meno, tak ako zvykol.
    Dobre počula? Zdvihla hlavu a pozrela mu na pery.
    "Ty si povedal moje meno, však?"
    S nádejou čakala, kedy ich vysloví znovu.
    "Ahoj," ťažko zo seba vydoloval.
    Rozplakala sa, zároveň ho začala bozkávať a hladkať po tvári.
    "Bože, ďakujem ti!" Pozerala naň ako na výjav.
    Sestrička, ktorá sa oňho starala, zo slušnosti odbehla von, aby ich nechala vychutnávať si čaro prebudenia a vzájomnej lásky, čo z nich vyžarovala. Šla po lekára, aby mu oznámila, že pacient po kóme učinil ďalší významný krok.
    Položil jej ruku na vlasy, keď sa nad ním skláňala. Ako náhle pocítila jeho dotyk na svojej hlave, nevedela čo má na to povedať. Tiekli jej slzy dojatím, aj jemu. Bolo to krásne. Celé dni, týždne čakala len na jeho pohnutie, zrazu ju aj oslovil a pohladil. Úžasné. Nádherné. Neopísateľný pocit, ktorý vo vnútri cítila. Nevedela či má plakať, či sa smiať. Tak ho len hladila po lícach a dojatá objímala.
    Medzitým prišiel službukonajúci lekár. Usmial sa na oboch. Prezrel ho a vyslovil niečo, čo čakala už pred tromi týždňami. "Skúsime ho postupne posadiť a o dáky týždeň, dva si ho môžete vziať domov do vlastnej opatery."
    "Ďakujem vám, pán doktor, ďakujem." Na viac sa nezmohla pre slzy, ktoré sa jej stále tlačili do očí.
    "Neďakujte mne, ale svojmu manželovi, on koná pokroky, nie ja." Pozrel na pacienta, potľapkal ho po pleci, otočil sa a odišiel.
    "Zlatko, chytro sa zotav a pôjdeme spolu domov," zašepkala Tomášovi do ucha.
    "Áno," odpovedal jej pomaly a potichu.
    Ďalšie dni sa vcelku rýchlo zotavoval, s ich podporou sa posadil, začal spájať slová do viet. Aj keď mu to išlo ťažko, rozumela mu a chápala to.
    Nasledujúce dni sa pokúsil vstať s pomocou sestričiek a Marcely, ale zoslabnutý opäť klesol na posteľ. Skúšali to spolu na druhý deň a ďalší, až nakoniec prešiel postupne pár krokov.
    Celý tento proces rehabilitácie bol veľmi dojemný. Túžba po domove, manželke a deťoch ho vzpriamila a posilnila.

   Medzitým čo Tomáš ležal vyše mesiaca v nemocnici, ubehli už dva týždne zo školského roka.
    Nebolo to také ľahko zvládnuteľné. Rýchlo zaviesť syna do školy, potom sa prepraviť s dcérou k rodičom, aby ju nemusela brať so sebou do nemocnice, a pritom sa môcť v pokoji porozprávať s Tomášom.
    Matúš zabehával prvé dni v škole. Už sa ako-tak upokojil, čo zo začiatku nebolo samozrejme jednoduché. Teraz sa mu v škole darilo vcelku dobre. Zdolal prvé čiarky a vlnovky, ktoré pomáhali prvákom na naučenie sa ovládania narábať s ceruzkou, neskôr s perom, k lepšej motorike.
    Syn veľmi ťažko prežíval hlavne prvé dni v škole. Chodil tam aj s dvomi spolužiakmi a kamarátmi, ale ani to nepomáhalo. Býval v tom čase veľmi uplakaný a nevedel si zvyknúť na iný režim, aký mali v škôlke. Domov prichádzal smutný a so slzami v očiach. Neplakal pred spolužiakmi, hanbil sa. Ale doma si to vynahradil, doľahlo to naňho. Hneď ako otvorili dvere na byte, nestihli sa ani vyzliecť a on už začal usedavo roniť slzy, že on do školy viac chodiť nebude.
    "Ale veď tam predsa máš svojich kamarátov zo škôlky. Zvykneš si, neboj," chlácholila ho, kým mu dávala dole ťažkú aktovku.
    "Nie, nezvyknem! Ja tam nechcem chodiť! Nepáči sa mi tam!" oponoval jej a stále si rozprával tvrdohlavo po svojom a ani nevnímal, čo mu hovorí.
    "Nerob mi to ešte ťažším, ako to mám." Nešťastne si kľukla pred neho a pohladila ho po uplakanom líci.
    "Vieš že za chvíľu sa ocko vráti z nemocnice a on by ťa nerád videl takéhoto smutného," dodala, že ho presvedčí aspoň týmto.
    "Ja chcem byť doma s ockom!" navrhol jej podľa seba skvelý nápad.
    "No to určite. Ty musíš chodiť do školy! Akoby to vyzeralo? Malý, neplnoletý syn sa stará o svojho nevládneho otca. Čo by si o nás ľudia pomysleli, keď ja som doma? Že necháme svoje dieťa, aby sa staralo o rodiča? To nemyslíš vážne, však?" s úsmevom dodala, aby to pochopil.
    Matúš sa len otočil na päte a vbehol do svojej izby. Silno udrel dverami o zárubňu a na to sa zvalil s plačom na posteľ.
    Nechala ho, nech sa upokojí a vybalila nákup.
    "Maťko, no ako? Už si si to premyslel? Bol to dobrý nápad s tým staraním sa o ocka? Nebude lepšie, keď ja budem pri ňom a ty pôjdeš do školy?" spýtala sa ho napokon, keď sa utíšil a ona počula následne len vzlyky z detskej izby, prišla za ním a sadla si k nemu na posteľ.
    "Ja neviem, čo je dobré. Len som ti to navrhol. Veď niekto sa musí oňho postarať," starostlivo podotkol.
    To ju dojalo a tlačili sa jej slzy do očí.
    "Zlatíčko, ale ocko by si to určite neželal. Ty patríš do školy, musíš sa učiť a nakoniec... Vieš, čo ma teraz napadlo? Ty budeš učiť ocka písať, lebo si potrebuje zdokonaliť pevnosť rúk, keď je teraz taký zoslabnutý a aj pamäť si osvojiť," navrhla mu svoj plán.
    Toto nečakal. Celý prešťastný sa jej hodil do náručia: "Naozaj? Ja budem učiť ocka? To je super. Fakt, mami?" radoval sa.
    "Samozrejme, ty budeš teraz jeho veľkým pomocníkom." Spokojná sama so sebou, že ju to vôbec napadlo, si s úsmevom utrela slzy z líc, ktoré jej ešte nestihli vyschnúť.