Rodinné šťastie - 7. kapitola

   Rozlúčili sa s plážou a vyštartovali na dlhú cestu, ktorá bola pred nimi.

    Vyrazili hneď, aby sa čo najskôr dostali na Slovensko, kde na nich čakal ich milovaný domov. Už im chýbal. Aj keď, ešte by ostali, ale doma je doma.
    "Všade dobre, doma najlepšie," povedali si navzájom.

   Cestovanie späť bola úmorné. Odchádzali, keď práve začínalo pražiť slnko. Zastavovali snáď každé dve, až tri hodiny, aby sa osviežili.
    Diaľnice boli preplnené autami rôznych typov a značiek. Zápchy sa vyskytovali na každom kroku, výpadovky boli preplnené automobilmi, takže ani neodbočovali do susedných miest blízko cesty. Oddýchli si len na odpočívadlách a načerpali sily a znovu sadli do rozhorúčeného auta, aby mohli pokračovať v ceste.
    Občas ich predbehli aj automobily so slovenskou štátnou poznávacou značkou. Navzájom si s nimi zatrúbili a zamávali im. Hlavne deti boli z tohto národnostného gesta nadšené.

   Na Slovensko sa dostavili neskoro večer. Deti únavou medzitým zaspali.
  Neprekvapilo ich daždivé počasie, iba dostatočne osviežilo, keď sa museli zastaviť, aby v rýchlosti do mokrej trávy mohli vykonať osobnú potrebu. Auto samé pribrzďovalo vo veľkých kalužiach. Blesky sa pretekali, ktorí prv vystrelí na oblohe, hrom burácal jeden za druhým.
    "Katastrofa toto počasie," sťažovala sa potichu.
    Mali už len pár kilometrov od domova, nachádzali sa blízko ich cieľa...
    "Dávaj pozor!!!" zvolala, a nestihla ani dopovedať, keď...
    ...dostali šmyk na mokrej vozovke a odhodilo ich to mimo cesty.
    Všetko to jasne videla a počula pískanie ich gúm. Tomáš sa snažil zabrániť nárazu do oproti idúcich áut a chcel vytočiť automobil smerom k okraju vozovky, ale voda bola silnejšia.
    V sekunde klesali do priekopy, hneď na to náraz po ktorom upadla do bezvedomia...

   Keď sa prebrala, počula z diaľky zvuk sanitky a zahmlene zočila len blikajúce svetlá policajného auta a požiarnikov.
    Dezorientovaná v tej tme s mihotaním svetiel zbadala krv na volante a na ňom opretá hlava jej milovaného manžela. Červená tekutina, taká vzácna, tiekla z Tomášovho čela a kvapkala po kropajach krvi na dlážku.
   "Bože, Tomáš, preber sa!" kričala viackrát za sebou s plačom, ale márne. Pozerala naň, nevedela, čo má robiť. Chvela sa, vzápätí, s trasúcimi sa rukami, mu na krku rýchlo nahmatala pulz. Cítila ho, našťastie. V rýchlosti sa odopla z bezpečnostného pásu a búšila doň rukami, nech sa preberie a povie dačo. Medzitým sa rýchlo otočila dozadu. Deti, sediace za nimi, boli vďakabohu pripútané v autosedačkách, prebudené, nechápali, čo sa stalo. Vyzerali, že im nič nie je. Boli v šoku a pozerali sa, čo sa deje. Natálka vzlykala a volala na mamu. Matúš sa na ňu vystrašene díval.
    "Deti, nič vám nie je?" spýtala sa v zúfalstve.
    "Mami, čo sa stalo?" opýtal sa potichu syn.
    "Havarovali sme," odvetila mu po pravde.
    "Čo je ockovi?"
    "Neviem, zlatko. Neboj sa, bude dobre," dúfala.
    Už len cez slzy pozorovala cudzích ľudí, ktorí v zhone vyšetrovali manžela a po rýchlej zdravotnej prehliadke jeho nehybné telo vyťahovali opatrne z auta.
    "Čo mu je? Bude v poriadku? Povedzte niečo! Bojím sa." Vzlykala.
   "Urobíme všetko preto, aby bol. Je to váš manžel?" pýtali sa jej popri vyšetrovaní Tomáša.
    "Áno."
    "Ako sa volá?"
    "Tomáš Vlk. Kde ho beriete?" odvetila, a zároveň sa hneď pýtala.
    "Do nemocnice. Nemusíte sa báť, budeme sa snažiť urobiť všetko pre záchranu jeho života. Našťastie má ešte pulz, síce slabý, ale aj to je dobré znamenie," ubezpečovali ju.
    Nahýnali sa na zadné sedadlá a pýtali sa jej či aj ostatní pasažieri sú v poriadku.
    V aute je ešte jedna žena a dve deti!" kričali odchádzajúci záchranári na kolegov.
   Ďalší ošetrovatelia v mokrých krikľavo oranžových oblečeniach s fosforeskujúcimi pásmi nazreli do auta.
    "Ste v poriadku? Bolí vás niečo? Nemáte niečo zlomené? Nekrvácate...?" pýtali sa postupne, aby sa ubezpečili.
   Marcela len krútila hlavou na znak "nie".
    "Mne nič nie je. Deti vyzerajú, že snáď tiež, ale pozrite sa na ne, prosím. Čo je s mojim manželom? Kde je? Čo bude s ním?" prosila a sypala na nich otázky.
    "Zavezú ho do najbližšej nemocnice. Predpokladáme, že utrpel otras mozgu, ale nevieme ešte presne určiť.
    "Bože môj, čo teraz?" Plakala.
   "Zoberieme vás na vyšetrenie, kde sa vás ujmú špecialisti. O auto sa vám postarajú príslušníci polície," stroho jej oznamovali.
    Na to prišli aj muži zákona v zelených uniformách s bielou čiapkou na hlave.
    "Dobrý večer," pozdravili sa a hneď na to sa začali pýtať: "Máte auto poistené? Nezapol sa vám pri vodičovi air-back, ostatné ste mali odpojené?" Medzi ošetrovaním jej kládli otázky, ktoré by ju ani nenapadli a nepokladala ich v ten moment za dôležité.
    "Áno, vypli sme ich, ale vpredu bol zapnutý. Nechápem, prečo ho náraz neaktivoval. Auto sme dali pred dovolenkou prezrieť do servisu a havarijne poistiť," odpovedala im nezúčastnene mysľou, ktorá blúdila úplne niekde inde ako tu.
    "V poriadku, vezmite si len tie najnevyhnutnejšie veci, ostatné vám budú neskôr doručené. O všetkom budete informovaná našimi kolegami."
    Vnímala len zatvorenie dverí na sanitnom vozidle a už len počula tie nepríjemné charakteristické zvuky, ktoré odvážali jej zbožňovaného manžela do nemocnice.
Rozplakala sa, bola v šoku.
    "Ako je to možné? Prečo?" pýtala sa sama seba.
    V daždi jej pomohli vybrať z kufra auta všetko potrebné pre seba a deti. Odviezli ich do nemocnice policajným autom. Havarovali blízko kliniky a aj neďaleko ich domova.

   Najskôr vyšetrili deti, medzitým sa aj jej pýtali dôležité súvislosti s ich zdravotným stavom a prezreli ich či nemajú nejaké vnútorné zranenia. Dcérka pritom vkuse plakala, bola unavená a v jej veku ešte nevedela dostatočne pochopiť, čo sa stalo. Zaspala jej až na rukách v nemocnici, keď čakala na Matúša, ktorého vyšetrovali. Nik jej neprišiel povedať, čo sa stalo, kde je jej Tomáš, čo je s ním. Nikto nič nevedel.
    Bolo niečo po polnoci. Vtedy si uvedomila, že vlastne nevie, čo má robiť. Rozmýšľala a napadlo ju, že zavolá neskôr rodičom, keď bude vedieť viac. Aby ich zbytočne nebudila a nestresovala. Bývali blízko nemocnice. I keď to počasie nedovoľovalo, chcela aby boli pri nich v tejto neľahkej situácii.
    Z mysle ju prebrali až kroky, ktoré počula, ako sa približovali k nim.
    "Dobrý večer. Vy ste pani Vlková?" ozval sa potichu nad ňou mužský hrubý hlas.
    Pozrela naň unavenými, vyplakanými očami.
    "Áno." Dcérka sa jej pomrvila na rukách.
   "Volám sa Dr. Ondrejka. Som ošetrujúci lekár vášho manžela, ktorý akurát absolvoval operáciu." Nadýchol sa, Marcela naň vyjavene pozerala, ale z posledných šokov, ktoré dnes zažila, neprehovorila, tak pokračoval s vysvetľovaním: "Utrpel otras mozgu a pri náraze do prednej časti lebky mal vážne zranenia mozgu. Museli sme pristúpiť k operácii, nemohli sme čakať na váš súhlas, mohol by zomrieť. Prišiel o veľké množstvo krvi pri prevoze, momentálne, v tejto chvíli, má zavedenú do žili umelú výživu a transfúziu krvi. Našťastie je už v stabilizovanom stave, ale upadol do kómy," oznámil jej akoby nič.
    "V kóme? Operácia mozgu? Transfúzia? Ako? Bude zdravý? Kde je?" vypytovala sa všetko naraz, keď jej došlo, čo sa stalo a na to sa rozplakala.
Natálka sa na jej plač prebrala. "Čo sa stavo, maminka? Pječo pvačeš?" vyzvedala sa jej nevinným detským hláskom dcérka s pretieraním si očí.
    "Nič miláčik, oddýchni si." Utrela si slzy a premáhala plač. Pozrela s otázkou v očiach na muža v strednom veku stojaceho pred ňou.
    "Je na ARO oddelení na prvom poschodí. Môžete sa hore dopraviť aj osobným alebo nákladným výťahom," dopovedal jej lekár. "Ak vám to pomôže, pôjdem s vami," navrhol jej napokon.
    "Áno, budem rada. Len čakáme na syna, kým ho zröntgenujú a potom ešte pôjdeme späť k doktorke s výsledkami."
    "Počkám s vami," ponúkol sa.
    Čakali, kým sa neotvorili dvere na röntgene, na to išla so synom a dcérkou na rukách do ambulancie. Našťastie sa nič nepotvrdilo, teda sa šli pozrieť za Tomášom o poschodie vyššie.

   Vyviezli sa na prvé podlažie veľkým výťahom, v ktorom prevážajú aj pacientov na lôžku. Nemala kedy premýšľať, čo sa bude diať. Nechcela ho vidieť napojeného na prístrojoch, chcela byť s ním doma a mať ho zdravého. Ale musela to absolvovať, skôr či neskôr.
    Vchádzala dnu s malou nádejou a s ich spoločnými deťmi. Miestnosť bola plná lekárskych zariadení s alarmom a zvukom tlkotu srdca. Jeho srdca.
    Manželovo telo bezvládne ležalo na kovovej posteli s kolesami, vedľa ktorej stála sestrička, práve kontrolovala monitor nad jeho hlavou. Vopred ju varovala: "Neľakajte sa prístrojov a ich zvukov, keď budú pípať. To je v poriadku. Merajú mu pulz a dýchajú zaňho." Zároveň ju milo ubezpečovala, že manžel bude v poriadku.
    Pamätala si tie prístroje po dcérkinej operácii, ale aj po svojom pôrode. Tomáša ale v takomto desivom nehybnom stave nikdy nevidela. Mrazilo ju po celom tele a stála tam ako prikovaná.
    Sestrička sa chcela podujať, že by vzala deti mimo, aby ho nevideli, ale tie sa od mami nechceli odtrhnúť.
    Priblížili sa spolu k nemu. Bol bledý, na hlave mal obväz a v ruke napichnutú infúziu s obsahom tekutej potravy, do druhej mu stekala krv. Maska na tvári a hadička, ktorá zaňho dýchala ju dojala najviac. Rozplakala sa, nemala síl bojovať.
    "Teraz som sa s tebou rozprávala. Prečo, prečo, počuješ?!" pýtala sa ho nevypovedateľné otázky s dlaňou na jeho chladnej ruke.
    "On vás nepočuje!" zachytila za sebou zvuk mužského hlasu, ktorý už poznala.
    "Čo teraz?" pýtala sa lekára, pričom sa jej deti kliešťovite držali.
    "Čas ukáže, to sa nedá predpokladať. Môže sa prebrať o dva, o tri dni, ale aj o mesiace alebo vôbec," bez súcitu jej povedal ortieľ, ktorý akokoľvek chcela zmeniť, nedal sa.
    "Čo bude teraz s nami? Práve sme išli z dovolenky domov." Slzy sa jej už nedali udržať.
    Podal jej vreckovku, ktorú márne v kabelke hľadala. Minula všetky, ktoré mala so sebou.
    "Pôjdete si ešte odpočinúť na pozorovanie do nemocničnej izby a zajtra sa uvidí. Nemáte niekoho, kto by po vás najskôr zajtra prišiel vyzdvihnúť?" opýtal sa jej.
    Vtedy jej došlo, rozbité auto nechali tam aj s batožinou, ktorú v ňom mali. "Ako sa dostaneme domov? Kde nám dali auto?" Nevnímala jeho otázky a hovorila si svoje.
    "Zavolajte na políciu, kde vám ho umiestnili," poradil jej.
    "Najskôr zavolám rodičom, potom na políciu, ale teraz je toho na mňa moc. Ešte ani poriadne nevnímam, že sa niečo stalo a už mám vybavovať veci, ktoré nechcem, aby boli..."
    Zahmlilo sa jej pred očami a vystresovaná z toho všetkého nakoniec zamdlela.

   "Mami, mami...," volali na ňu plačúce hlásky jej detí, ktoré ju budili krikom.
   V momente sa na ne prebrala. Nohy už mala vyložené nahor na čele postele a jej dva malé poklady stáli pri okraji lôžka s červenými bojazlivými očami od plaču. Vystrela k nim ruky, aby ich objala.
    "Čo sa stalo?" popri objímaní sa pýtala sestričky, ktorá predtým, ako sa prebrala, stála pri dcérke a synovi. Upokojovala ich, kým sa ona ako-tak spamätala. Zatiaľ jej podala vodu a podoprela hlavu, aby sa mohla napiť z pohára.
    Začala jej vysvetľovať: "Upadli ste do bezvedomia a presunuli sme vás zatiaľ do nemocničnej izby, kde túto noc strávite na pozorovaní, samozrejme aj so svojimi deťmi. Pripravili sme pre vás individuálnu izbu pre takéto prípady. Podáme vám infúziu do žily s umelou výživou a do nej vám vmiešame aj lieky na upokojenie, ak súhlasíte," dokončila sestrička.
    "Ďakujem, áno. Je mi z toho všetkého nanič."
    Unavene sa pritúlila k deťom, pobozkala a uistila ich, že jej nič nie je a bude tu pre nich. "Len prišlo maminke nevoľno a ocko bude o chvíľu s nami," tajne si želala.

   Takú strašnú noc by už nikdy nechcela zažiť a nikomu by ju nepriala. Deti zmorené zaspali v ich nových nemocničných posteliach. Marcela po infúzii zavrela oči a myslela len na neho, na manžela, aby sa prebral čo najskôr. Našťastie lieky zabrali, telo sa uvoľnilo a upadla do spánku.
    Snívalo sa jej o dovolenke, o jeho úsmeve, o mužovi plnom síl, o otcovi ich spoločných detí, o milovanom manželovi, o jej Tomášovi,... plakala aj vo sne.

   Ráno zavolala svojim rodičom, aby im oznámila s plačom v očiach, čo sa stalo. Upokojovali ju, že po nich prídu. Tú istú správu telefonicky zopakovala manželovým rodičom, ktorí boli tiež z nešťastia zdesení.
    Potom volala na políciu, aby jej poskytli informácie, kde sa nachádza ich auto. Oznámili jej, že ho má u nich na policajnom parkovisku, aby sa dostavila podpísať a potvrdiť formulár o nehode. "Ešte musíte prísť k nám vyplniť údaje v správe o nehode pre poisťovňu a potom ju doručiť do vašej havarijnej poisťovne," telefonicky jej odpovedali.
    Poisťovni nahlásila nehodu na číslo, ktoré mala pri dokladoch. Dohodli sa na obhliadke auta.
    "A to ešte musím zavolať do servisu. Len ako tam to auto dopravím?" Veľa otázok jej blúdilo mysľou. Neskôr vytočila odťahovú službu, ako má ďalej postupovať.
    Bolo toho zrazu na ňu moc.
    "Ale ja chcem, aby môj muž bol pri mne! Čo tam po aute," pomyslela si so slzavými nevyspatými očami a spuchnutými monoklami pod nimi, keď zložila.
    Pritúlila si k sebe svoje dve malé ratolesti, plakali spolu a upokojovali sa navzájom.

   Rodičia prišli doobeda. Objala ich a rozplakala sa opäť.
   "Čo bude teraz s nami?"
   "Neboj, všetko prejde a budete čochvíľa spolu," pozitívne ju utešovala mama.
   "Starkí, čo budeme teraz robiť bez ocka?" opýtal sa ich náhle vnuk.
   "Uvidíme, čo povedia doktori. Hlavne, že vy ste zdraví a nič vám nie je. Ocko sa preberie a pôjdete spolu domov. Teraz pôjdete s nami k nám, kým mu nebude lepšie."
   Marcela sa otočila na matku a opýtala sa jej: "Mami, pôjdeš ho so mnou pozrieť?"
    "Samozrejme, Marcelka."
    Deti poslala so starkým, jej otcom, nech si dajú niečo pod zub, aby Tomáša nemuseli vidieť viackrát v takom zúboženom stave. Už nastupovali do výťahu, keď Natálka vykríkla:
    "Daj pusku ockovi!"
    "Áno, dám," odpovedala Marcela.
    Našťastie dvere výťahu sa zavreli včas a dcérka nevidela, ako sa jej maminka znovu rozplakala...