Rodinné šťastie - 6. kapitola

    "Ach jaj, kam ten svet speje," uvažovala. "Idem zavolať našim či sú v poriadku," vyjadrila sa, keď akurát zatváral dvere na balkónových dverách.
   Zobrala mobil, naťukala v zozname číslo.
   "Zvoní." Vydýchla si.
   "Ahoj, ako sa máte?" opýtala sa do telefónu mamy, len čo zdvihla.
    "Stále u nás prší a na východe krajiny sú záplavy."
   "Veď aj tu neustále ukazujú v správach reportáže o počasí z celej Európy, ale žiaľ, rozumieme im len čiastočne."
    "Neboj sa, zatiaľ je všetko v poriadku. Je to také premenlivé. Chvíľu búrka, tma a zrazu slnko, akoby ani nepršalo."
    "Dobre, dobre. Len sa opatrujte. Keby sa stalo niečo mimoriadne, ohláste sa nám," navrhla jej.
   "A vy, ako sa máte? Ako ste došli?" spýtala sa jej mama.
   "My sa máme fajn. Včera sme dorazili večer. Kým sme sa vybalili, bolo už neskoro na to, aby sme sa vám ozvali. Doobeda sme boli na pláži, ale tiež začalo pršať. Cez obed Natálka spala, medzitým sa vyčasilo, tak sme sa boli prejsť v Splite. Je tu krásne a aj ubytovanie je na úrovni. Som šťastná, že sme sem šli," rozrozprávala sa.
    "Som rada, že ste dobre došli, aj že sa vám tam páči. Tak šťastlivo a prajeme vám pekné počasie, užite si. Ahoj, aby si veľa neprevolala."
    "Dobrú noc a pozdravujeme všetkých doma."
    Zložili obe naraz s tým, že je všetko tak, ako má byť.
    "Mám taký zlý pocit, keď nie sme doma blízko pri nich," rozľútostila sa.
    "Neber si to tak k srdcu a užívaj si. Veď sú v poriadku, nestrachuj sa zbytočne," upokojoval ju.
    "Veď áno. Ale nikdy som nebola tak ďaleko od nich. Ešte je tam aj strašné počasie, potom má človek taký nepríjemný pocit z toho všetkého. A k tomu, aby toho nebolo málo, aj Natálku preháňa. Dúfam, že sa jej to upraví a nebudeme tu musieť behať ešte aj po doktoroch."
    "Už sa toľko netráp. Nejdeš si tiež ľahnúť?" ohľaduplne sa jej opýtal.
    "Asi áno, som dosť vyčerpaná. Ale najprv sa idem osprchovať a pôjdem do postele," súhlasila s ním. "Zajtra hádam bude krajšie a bolo by mi ľúto, keby nie, pretože som deťom sľúbila, že sa pôjdu pohrať do tej záhrady za domom. Nejdeš sa aj ty uložiť?" navrhla mu oddych.
    "Ešte si pozriem šport, ale asi aj ja pôjdem spať."
    Vošla pod spŕšku vody, hneď sa cítila lepšie a osvieženejšie. Po vyjdení zo sprchy si obliekla len ľahkú saténovú košieľku na ramienka a potichu vošla do obývacej miestnosti. Samozrejme spal. Vypla televízor a na to sa prebudil.
    "Spal si, tak som vypla," vyhovorila sa v dobrom.
    "Nespal som!" hádal sa s ňou.
    "Veď si chrápal," nedala sa.
    "Ale ja? Ja nechrápem!" usmieval sa na ňu.
   "No, ty určite nechrápeš, to som asi počula medveďa, čo sa usalašil tu na kresle."
    "Asi to bol ten medveď." Zazíval.
    Vstal a tiež sa šiel ovlažiť. Kým vyšiel zo sprchy, všetci už spali. Ľahol si na osobitnú posteľ a sníval s nimi.
    V noci sa dcérka dvakrát prebrala na bolesť bruška s plnou plienkou. Nad ránom jej znovu dala liek od bolesti a prášok proti hnačke, ktorý jej rozrobila v čaji.

   Zobudili sa do krásneho bezoblačného počasia, ktoré naznačovalo, že v ten deň pršať nebude.
    "Mami, ideme sa hrať za dom?" ozval sa Matúš po raňajkách.
    "Jasné, veď som vám to sľúbila."
    Bola rada, že počasie im nedokazilo plány a ona mohla dodržať sľub, ktorý im včera dala.
    Natálkine prvé kroky viedli ku šmýkačke. Po ťažkej noci sa celkom dobre cítila. Deti to úplne inak znášajú ako dospelí.
    Maťo žartoval v bazéne s Tomášom.
    V tieni na polohovacom kresle si Marcela začala čítať knihu, ktorú stále nestihla dočítať, ale bola taká unavená z neprespatej noci, že ju radšej odložila a zbytočne si nenamáhala beztak unavené oči.
    Mladá dáma, ktorej očividne nevadilo, že mamu budila celú noc, sa medzitým hrala v piesku. Jedným očkom ju pozorovala, čo robí, aj ako jej dvaja chlapi vystrájajú a čliapu sa v bazéne. Natálii sa to zapáčilo tiež a pridala sa k nim.

   Po obede otec so synom šli na pláž. Ona ostala s Natálkou v izbe, aby si oddýchla a odpočinula.
    "Neskôr sa k vám pripojíme!" zakričala z balkóna odchádzajúcim chlapcom a spolu s dcérkou na rukách im spoločne kývali.
    Dcéru stále preháňalo. Podala jej lieky a uložila ju do postele. Trvalo dlhšie, kým zaspala.
    Išla si požičať žehličku, aby vyžehlila bielizeň z predošlého dňa. Neskôr si ľahla k malej, ktorá našťastie spala trošku dlhšie po prebdenej noci.
    Keď vstali, dcérku už nebolelo brucho a mala aj prázdnu plienku, tak sa vybrali za rodinou na pláž. Zobrala jej plávacie koleso aj loptu a spoločne všetci štyria sa hrali pri mori. Po hre na pláži sa išli okúpať. Tomáš s Matúšom plávali ďalej od brehu a oni dve si užívali vlny na pobreží.
    Náhle ktosi zvolal, že sa niekto topí. Aspoň to tak z giest návštevníkov pláže pochopila. Až jej naskočili zimomriavky. Pozerala po pláži a očami hľadala oboch jej najmilších...
    Našťastie už stáli zvedavo obaja pri brehu a pozerali sa, čo sa deje.
   Topil sa mládenec, ktorý sa člnkoval nablízku. Jeho loďka narazila o bralo a prevrátila sa, následne na to sa udrel do hlavy, stratil koncentráciu a začal sa topiť. Chvalabohu si to všimli ľudia z pláže. Pobrežná hliadka okamžite vyrazila tým smerom a chlapcovi dávali prvú pomoc už na lodi. Ľudia sa na prebiehajúcu udalosť pozerali z brehu.
    V tej chvíli jej to pripomenulo jeden seriál, ktorý kedysi pozerala v televízii. V ňom tiež zachraňovali ľudské životy na pláži veľmi sexi záchranári a záchranárky oblečení v červených plavkách. Len teraz to bolo iné, skutočné. A nebola tam žiadna sprievodná hudba, ani sexi telá, ale dramatický prípad naživo. Vďakabohu sa to nestalo jej rodine. Ale veru tŕpla, keď ich hľadala po pláži či to nie je niekto z nich.
    Ešte dlho sa aj doma o tomto zážitku rozprávali a spomínali naň, že nakoniec sa pre toho topiaceho sa chlapca všetko dobre skončilo, pritom sa to mohlo skončiť aj tragicky.

   Popoludňajšie slnko dlho nezapadalo, ale radšej opustili pláž, aby nedostali úpal.
Matúš sa vliekol pomaly a unavene za nimi, ale náhle zvrieskol od bolesti:
   "Au! Porezal som sa!" Chytil si nohu za členok.
   Otočili sa a videli už len krvavú stopu za ním, čo šiel bosý z pláže po skalách. V momente boli obaja pri ňom aj s dcérou, ktorej bolo brata ľúto a hneď mu chcela aj ranu ošetriť, keby nezakročili rodičia.
   "Na čo si stupil? Prečo si sa neobul?!" vytýkal mu otec.
   "Na túto hranatú skalu!" Ukázal na ostrý kameň a pozeral si už aj krvavú ruku, ktorou si chytal poranené miesto.
   "Nedotýkaj sa toho, aby si nedostal infekciu!" okríkla ho.
   "Poď rýchlo, umyjem ti to vodou, čo tu tečie. Zistíme či to nie je hlboké, čo dúfam, že nie."
   Tomáš zdvihol syna na ruky a Marcela mu vzala sandále. Kráčala so všetkými vecami na pleciach s Natálkou po svojom boku.
   "Nemáme teraz dosť problémov? Najprv záplavy u nás, potom Natálka a teraz aj ty," lamentovala cestou.
   Vymyli mu ranu. Medzitým dobehol aj plavčík s pohotovostným kufríkom, okolo nich sa zhŕkol väčší počet ľudí. Prezrel mu ranu, vydezinfikoval a obviazal. Poďakovali mu. Ubezpečil ich, že to nie je nič vážne a opýtal sa ich či majú so sebou prostriedok na dezinfekciu, radil im nech mu občas obväz vymenia, aby sa rana nezapálila. Teda aspoň to tak vydedukovali, keďže nehovoril po slovensky. Dohovárali sa len rukami, nohami a gestami. Ukázal im dezinfekčný prostriedok, ktorý použil a oni len prikývli, že ho majú v izbe.
   Všetko sa to udialo veľmi rýchlo. Medzitým sa ešte viac ľudí pristavilo pri nich a pozorovali záchranára pri ošetrovaní a obväzovaní malého pacienta. Predsa len boli stredobodom pozornosti dnes aj oni.
   "Keby ste niečo potrebovali, som lekár," ozval sa z davu slovenčinou príjemný pán, ktorého stretávali aj s jeho rodinkou v penzióne. Tiež mal malé deti, vedel, ako to chodí. "Videl som ranu a myslím si, že bude mladý pán v poriadku," dodal s pokojom džentlmena.
   Vydýchli si a poďakovali aj jemu za ponuku. Boli radi, že s nimi býval aj lekár. Keby sa náhodou niečo vážnejšie prihodilo, mohli za ním zájsť, aj keď dúfali, že už nebudú potrebovať jeho služby.
   Nakoniec to dobre dopadlo. Nebola to hlboká rana a nemuseli ju ísť zašívať do nemocnice, ale mohli pokračovať spolu smerom domov. Syn na ocových rukách a Natálka s ovešanou mamou za nimi. Kráčali spolu s novým známym pánom doktorom po dcérinom boku, s ktorým sa ona hneď skamarátila, lebo jej ponúkol lízanku, ktorú mal náhodou pri sebe pre svoje deti.
   "Nebojte sa, bude to dobré," upokojoval Marcelu cestou.
   "Dúfam. Ďakujeme za ponúknutú pomoc." Podala mu ruku na znak rozlúčky. Keby malej neprechádzala tá hnačka, aspoň vie, kde má hľadať pomoc. Pomyslela si vtedy.
    Dcére sa našťastie večer polepšilo a trochu sa upokojila.
    Matúš zaspal rýchlo, ten deň bol pre neho dosť stresujúci a ani nechcel zísť na večeru, tak mu ju Tomáš priniesol hore. Najedol sa a hneď na to zaspal.

   Neskôr už len sami dvaja pozorovali posledný západ slnka. Bolo krásne spolu obdivovať úžasný žltý odraz slnka zapadajúci do modrej hladiny lesknúceho sa mora a jeho obraz nakoniec postupne zanikal až do tmy.
   Ich spoločné poklady už v tom čase unavene odpočívali po náročnom dni vo svojich posteliach.
   Znovu sa spolu milovali. Od prvého dňa tu si každý večer užívali svoju blízkosť.

   Postupne sa zoznámili aj s rodinou známeho doktora z pláže. Prišiel sa na Matúšove zranenie pozrieť aj na ďalší deň a bol zvedavý, ako sa má a či sa mu rana nezapálila. Bol ochotný mu každý deň preväzovať ranu a vydezinfikovať ju.
   "Už nebudem môcť ísť chytať ryby a potápať sa," fňukal Maťo, keď mu lekár obväzoval nohu.
   "Neboj sa, veď za dva, tri dni sa ti rana scelí a môžeš sa ísť znovu potápať," upokojoval ho v celku milý pán.
   Jeho rodina bola veľmi príjemná ako aj on sám. Deti sa neskôr spolu hrávali v izbách, a aj vonku. Pozoznamovali a spriatelili sa i s ostatnými rodinami a ich deťmi, čo s nimi boli ubytovaní.

   Ani nevedeli, ako tých pár dní a nocí ich spoločného voľna ubehlo a blížila sa posledná noc ich vysnívanej dovolenky.
    Užili si ju, boli všetci krásne opálení a oddýchnutí. Deti boli šťastné, že prežili krásne prázdniny plné zážitkov a už sa tešili domov, aby o všetkom mohli porozprávať kamarátom, spolužiakom a ostatnej rodine.
    Poobede, v posledný deň ich pobytu, sa konala rozlúčková party spojená s hudbou a grilovaním na záhrade. S Tomášom si aj zatancovali pri príjemnej živej hudbe. Zatiaľ, čo oni tancovali, Matúš s Natálkou využívali ich tanečné kreácie ako vzor a napodobňovali ich detským cupkaním a neohrabaným, akože tancom. Spolubývajúci hostia sa smiali s nimi na ich deťoch. Boli taký milý malý tanečný pár.
   Užívali si posledné spoločné a šťastné chvíle v kruhu rodiny.

   Na druhý deň ráno, v deň ich odchodu, boli nachystaní, keď sa prišli majitelia s nimi osobne rozlúčiť. Poďakovali im, čo ich príjemne prekvapilo. Zaplatili vopred, takže už ich tu nemalo, čo držať. Len spomienky ostali.
    Pri odchode sa rozlúčili so všetkými spolubývajúcimi v penzióne a vymenili si s novými známymi adresy a telefónne čísla, keby ich chceli niekedy navštíviť.
    Všetci štyria boli radi, že idú späť domov, ale aj im bolo ľúto, že odchádzajú. Natálka sa tešila na starkých, Matúš sa už vopred radoval, keď prídu domov a pôjdu spoločne na nákup jeho prváckych školských potrieb zo zoznamu, čo im dali pri zápise do školy.
    Vtedy ešte netušili, ako nakoniec nákup školských potrieb dopadne. Keby to tak vedeli, neodišli by...