Rodinné šťastie - 3. kapitola

   "Plavky a foťák si zbalila?" Prebral ju zo snenia Tomáš, ktorý nakúkal do kufra, čo všetko tam dala.
   "Vidíš? Nie! Ešte, že ťa mám. Normálne mi to vyšumelo z hlavy," priznala sa a pobozkala ho s vďakou na líce. "Dík." Utekala ich nájsť, aby ich fakt nezabudla.
    Bolo toho veľa, čo k batožine chýbalo. Postupne si radšej dopísala do zoznamu, aby všetko potrebné mali: napríklad lieky a kvapky, ktoré boli dôležité, spray na dezinfekciu rán po povrchovom poranení, krém po uštipnutí a na herpes /hlavne pre ňu/, telové mlieka určené k potretiu pri opaľovaní a po opaľovaní, obväzy a náplasti. Pre deti najmä ich obľúbené s macíkmi.
   "Hlavne, aby som nezabudla na kvapky pre Natálku," spomenula si a ihneď ich priložila k ostatným liekom do príručného kufríka.
   Natálii už ako osemmesačnému bábätku v ambulancii alergo-imunológa zistili, po negatívnych skúsenostiach s laktózou a následných bolestiach brucha, že jej organizmus netoleruje bielkovinu kravského mlieka a mliečne výrobky.
   Preto musela pribaliť k ostatným potravinám aj jeden veľký, a zároveň nepraktický, kartón náhradného sušeného odtučneného mlieka, ktorý si na recept vyzdvihovali v lekárni. Marcela musela pripravovať od toho času pre Natáliu individuálnu stravu. Ak sa v jedle vyskytovalo mlieko s väčším obsahom tuku ako jedno percento, nemohla ho dcéra konzumovať.
    Matúš sa zo začiatku na ňu hneval: "Prečo práve Natálka musí mať osobitne obed a ja musím jesť to, čo vy?"
    Neustále mu dookola vysvetľovala, že to nie je preto, lebo by jeho sestru uprednostňovali a mali ju radšej, ale preto, že to skrátka jesť nemôže:
   "Keby Naďka zjedla, čo som pripravila pre nás, mala by bolesti bruška a vyrážky po celom tele. Spomínaš si, ako minule, keď si dala trochu z tvojho pudingu?" pripomenula mu situáciu, keď zisťovali, z čoho sa Natália nedávno vysypala.
   Nakoniec si to predsa vo svojej malej hlávke usporiadal a popremýšľal. Neskôr mu sestry bolo aj ľúto, lebo si nemohla pochutnať ani na obyčajnom detskom čokoládovom vajíčku s hračkou vnútri, ktoré väčšina detí priam zbožňuje. Napokon jej nechával aspoň poskladanú zábavku z neho pre potešenie.
   Pobehoval popri mladšej sestre a ukazoval jej veci, ktoré idú zobrať k moru. Pýtal sa jej či súhlasí, s vecou, ktorú jej ponúkal.
   "Toto áno!" potvrdzovala mu krikom, keď zbadala tričko s obľúbenou ružovo-bielou mačičkou z reklamy. "Toto nie!" odporovala šesťročnému bratovi, keď vytiahol jej zelené ponožky, ktoré sa jej evidentne nepáčili.
   "Prečo? Veď tu je Macko Pooh, ktorého máš tiež rada," ukázal na obrázok s oranžovo-žltým rozprávkovým medveďom na ponožke.
    Usmiala sa naňho, čo znamenalo: "Dobre, súhlasím."
    Donekonečna jej vysvetľoval, prečo niečo môžu zobrať, a dôvod prečo niektoré veci nie, keďže idú autom, ktoré má malý priestor na prevoz:
   "Veľký plyšový medveď sa nezmestí. Radšej si vezmi len túto malú plyšovú žirafu na cestu, lebo veľká ti bude ťažká a môže zavadzať." Zároveň jej podával hračku.
    Rodičia ho pozorovali s údivom. Ako sa zmenil od vtedy, čo sa narodila. Začal ju mať rád takou bratskou láskou. Už si začínal zvykať, keď mu všetko brala, neustále vyžadovala jeho pozornosť a chcela sa s ním večne hrať, vypínala mu hru na počítači, naschvál mu brala knižky z rúk, ktoré práve čítal a spôsobovala mu aj iné prejavy protivenstva a lásky, len aby si ju konečne všimol.
    Pobalila všetko potrebné aj z detskej izby a medzitým sa Tomáš podujal zobrať nabalené a nachystané kufre s príručnou batožinou z predsiene. Všetko stihol naložiť do auta a vybehol hore za ďalším množstvom batožiny.
   Pomohla deťom s obliekaním a zbežne prezrela veci, aby na niečo nezabudli, skontrolovala či je jednotlivá elektronika v domácnosti povypínaná zo siete, prekontrolovala pre istotu zoznam, nadýchla sa.
    "Ide sa k moru, odchod!" rozkazovačným tónom, ale s úsmevom vykríkla.
    "Hurá!!!" naraz obe deti skríkli.
    "Môžeme vyraziť?" ozvala sa hlava rodiny.
    "Áno, ideme!" utvrdzovali ho a s radosťou vybehli z bytu.

   Bolo neskoré popoludnie, keď opúšťali rodisko, ideálny čas na cestovanie. Obzreli sa ešte raz na bytovku za nimi a už sa videli pri mori.
    Cesta prebehla celkom nezvyčajne. Matúš rozprával sestre príbeh, ktorý poznal a videl na obrázkoch v rozprávkovej knihe na dobrú noc. Neskôr obaja vzadu v aute zaspali v nepohodlných autosedačkách. Až Marcele bolo ľúto, že musia byť takto pripútaní, ale čo nespraviť pre ich bezpečnosť.
   V noci cestovali naprieč celým Maďarskom, nad ránom pri vedení vozidla Tomáša vystriedala. Bol už unavený, keďže nespal celú noc. Pred sebou mali ešte skoro celý deň trmácania sa autom, kým tam dôjdu.
   Zopárkrát odstavili auto na odpočívadlách blízko diaľnice a parkoviskách neďaleko ciest, ktorými prechádzali. Potrebovali sa osviežiť, popreťahovať kosti a načerpať sily. Občerstvili sa, oddýchli a vyrazili ďalej na cestu.
   Deti si spievali a navzájom sa rozprávali, čo budú robiť, keď tam prídu. Vymýšľali, ako to tam bude vyzerať. Pozerali na ubiehajúcu krajinu, polia, lúky,...
   Pozrela sa na Tomáša, ktorý opäť šoféroval a zamyslela sa.

   Koľko času uplynulo od vtedy, čo sa do seba zamilovali.
   Ako jej v očarení zamilovanosti vypisoval ľúbostné listy, v tej dobe neexistovali mobilné správy, ktoré sú výdobytkom terajšej modernej doby a uľahčujú, prípadne aj strpčujú život.
   Pamätala si nekonečné prechádzky, rozhovory a telefonáty, ktoré nikdy nemali konca. Vždy sa mali o čom rozprávať, viedli dlhé dialógy, ktoré končili neskoro v noci. Niekedy u nich ostával aj po polnoci a vystrájali pod perinou ako pubertiaci. Neprestajne ju objímal, bozkával, obdarovával ju drobnosťami a nosil jej kvetiny.
   Niekedy len tak cestou v niektorej záhrade odtrhol kvet, ktorý sa mu zapáčil a babka, ktorej patrila, naňho cez celú ulicu kričala. On si z toho ale ťažkú hlavu nerobil, vedel, že je to pre jeho lásku - Macku, ako ju od začiatku volával. Marcela prekvitala šťastím, keď jej následne na to podal, pôsobivo v zuboch, práve odtrhnutú ružu.
   Od začiatku ich vzťahu bol Tomáš veľký romantik. Aj teraz mu niečo z toho ostalo, len sa to rozdelilo na troje. Medzi ňu a ich spoločné deti. Rozdáva im takú lásku, až by človek neveril, čo navonok tvrdý chlap má v sebe. Vždy mal rád deti a teraz si ich užíva v každej voľnej chvíli. Hlavne cez víkendy im vynahrádza stratený čas, kedy sa im nevenoval pre svoju pracovnú zaťaženosť.
   Spomínala s láskou na ich prvé milovanie v tráve pri lesíku nad jej rodným domom. V ten deň, poobede, doniesol košík plný dobrôt, ktoré cestou z práce kúpil. Nechýbalo v ňom aj suché biele víno a plastové poháre. Nezabudol zobrať aj deku, aby sa mali kde usadiť po namáhavej ceste smerom nahor.
    "Pozývam ťa na výlet do lesa," navrhol jej vtedy.
    V nemom úžase naň pozrela. Najprv jej nešlo do hlavy, že prišiel z mesta peši aj s ťažkým slameným košíkom plným jedla, a teraz jej naostatok ponúkol aj túru.
   "Hm, myslím, že sa nemôžem dočkať a nedá sa mi odolať tvojej zaujímavej ponuke," priznala sa mu a nakúkala do košíka.
    "Si dáka zvedavá," zakryl ho rýchlo látkovou šatkou. "Veď všetko uvidíš, ale až hore," dvojzmyselne jej ponúkol aj samého seba a ukázal smerom nahor do diaľky.
   Keď horko-ťažko vyšli strmým kopcom, pozrel na ňu, ako namáhavo dýchala, dodal:
    "Poď, rozložíme si tu piknik na deke."
   Rozprestrel prikrývku po zelenom koberci plnom lúčnych kvetov a z jeho pohľadu tušila, že má niečo v pláne. Vybral víno a nalial im obom do pohárov. Začala sa smiať, že sú z umelohmotného materiálu.
   "No a čo? Si dáka náročná? Veď sme v prírode, tu sa to môže. Nik nás nevidí, iba zvieratá, ak pôjdu nejaké okolo." Usmial sa popri nalievaní bieleho sektu.
   "Ani nestraš!" pomyslela si, čo by sa mohlo stať, keby ich tu prekvapilo nejaké mohutné zviera ako napríklad medveď či diviak.
   "Neboj sa, ja ťa ochránim pred nimi svojim telom." Šibalsky sa uškrnul a ukázal na svoje svaly.
   Vybuchla od smiechu pri jeho póze.
   Vždy mal zmysel pre humor a ten na ňom obdivovala najviac. Stále sa s ním cítila skvele, aj keď niekedy dosť hundral, ale väčšinou mal dobrú náladu a nakazil ňou všetkých. Vtedy na šomranie zabúdala a oddala sa jeho úžasnému pozitívnemu mysleniu.
   Vzduch bol o čosi sviežejší, letný vánok povieval a naznačoval, že čochvíľa príde jeseň. Marcele sa striasla od chladnejšieho vetra, ktorý ju zároveň prekvapil. Tomáš to hneď využil a privinul si ju, dal jej niečo cez plecia a uvažovala, čo bude ďalej.
   To čo nastalo, sa jej nesnívalo ani v najkrajších snoch. Uložil ju na deku a rozprestrel po nej jej dlhé vlasy. Z košíka vybral, predtým otvorený, jahodový kompót a postupne po jednom kuse jej sladké ovocie dával do úst. Oblizla sa a to ho ešte viac roztúžilo. Nahol sa nad ňu a...
   "Môžem ťa ochutnať?" spýtal sa jej ohromujúcu otázku, na ktorú nikdy nezabudne.
    "Čo?!" nenapadlo jej vtedy nič vhodnejšie, aby mu odpovedala, keďže bola v šoku.
   Prikývla hlavou na znak súhlasu. Pochopila, čo od nej žiada.
   Začal od tváre, bozkával jej ústa, prešiel jej jemne bozkami po krku a pomalými krôčikmi schádzal nižšie. Medzitým jej nemotorne vyzliekal šaty. "Iba tu zavadzajú," odvetil a venoval sa naďalej jej perám.
   Slnko postupne zapadalo za obzor a stmievalo sa, čo ich ešte viac zblížilo. Vyhovovalo im to, nevedeli, ako sa z toho pocitu dostať.
    Ona sa odvážila a pomaly mu sťahovala letné šortky a tričko. Pozrela na jeho obnažené telo, bolo dokonalé. Ani štíhly, ani objemný, skrátka akurát, aby jej ho viaceré závideli.
   Vošla prstami do jeho hustých vlasov. Aj teraz, po rokoch manželstva mu nezredli. Nejaké šediny sa síce predierali pomedzi ne na bokoch, ale to len dodávalo šmrnc jeho veku a dôležitosti.
    Jemne mu, bruškami svojich prstov, masírovala pokožku na hlave. Zbožňoval takéto prejavy lásky.
   Pomaly sa naklonil nad ňu a...
   "Zavri oči!" prikázal jej znenazdajky.
   "Čo sa stalo?" spýtala sa a nechápala, čo ho v tejto ošemetnej situácii napadlo.
   "Zatvor ich a čakaj!" zopakoval príkaz.
   Marcela splnila rozkaz a čakala, čo si zase vymyslí. Vždy ju niečím prekvapil, keď to najmenej čakala.
   Odrazu pocítila na nose jemné šteklenie. Otvorila očné viečka a neverila vlastnému zraku. V ruke držal pôvabnú kytičku lúčnych kvetov, v jej strede sa čnela malá zamatová škatuľka bordovej farby. Na jej vrchu dominovala strieborná rozeta - mašlička podobná ruži.
   "To kedy si stihol natrhať? Čo je vnútri?" vyzvedala.
   Od údivu sa jej zväčšili zreničky v očiach. Tušila, čo sa tam skrýva, len nečakala že tak skoro.
   "Prekvapenie!" dodal.
   Vybrala z drobnej kytice vkusne zabalený obal a otvorila ho.
   Toto nečakala. Bol v nej vložený nádherný prsteň z bieleho zlata s kryštálikom vo vnútri. Zostala ako obarená a vo vzduchu visela nezodpovedaná otázka.
    Kľakol si pred ňu, odetý ako Adam, na trávu a náhle sa jej opýtal:
    "Vezmeš si ma?"
   "Ja, ja,... nemám slov." Slzy sa jej tlačili od dojatia do očí, keď mu zajakavo odpovedala. "Áno, áno, samozrejme," ledva dopovedala nezodpovedané. So sklenými očami od dojatia pozerala na dar v podobe snubného prsteňa.
    Zobral jej ruky do dlaní a nastokol budúcej manželke zlatý krúžok na prstenník.
   "Ľúbim ťa z celého srdca a nechápem, ako som mohol bez teba toľké roky žiť," vyjadril jej úprimnú lásku.
   "Aj ja ťa veľmi milujem a som šťastná, že si sa takto vyjadril," opätovala mu city so slzami v očiach.
   Pritúlil si ju k sebe, utieral jej slzy z líc a obzeral si ju. Prisala sa k nemu slanými perami. Nekonečne ju bozkával, láskal jej lačné telo žiadajúce o pomoc. Po objímaniach obaja splynuli v jednom tele a oddávali sa nádhernému milostnému pôžitku, až do úžasného finálneho záveru pripomínajúcemu ohňostroj.

   Svadbu mali jednoduchú, pozvali len najdôležitejších ľudí z ich života, zúčastnili sa najbližší príbuzní - rodičia, krstní rodičia a súrodenci, ale o to bola zábava odviazanejšia.
    Bol horúci augustový deň, keď si pred Bohom vymenili svoje prstene, prisahali vzájomnú vernosť a lásku v dobrom aj zlom, až kým ich smrť nerozdelí.
   Večer im z neba, na potvrdenie ich sľubu, pršalo šťastie. Svadobní hostia pritom postávali pri otvorených dverách a oknách, keďže prišlo vytúžené ochladenie po pekelnej horúčave v ten deň.
   Na svadobné výdavky sa im poskladali hostia z venčekového polnočného tanca. Boli im vďační, namiesto materiálnych darov im dali niečo hodnotnejšie - peniaze, ktoré neskôr použili na renováciu malého bytu, ktorý pred svadbou vlastnil Tomáš a po nej ho s ním zdieľala aj jeho novomanželka.
   Keď mal ich syn takmer rok, s pomocou rodinných príslušníkov sa presťahovali do väčšieho bytu.
   Vzali si hypotéku a nikdy neobanovali, že sú zadlžení až na tridsať rokov. Boli spokojní v novom a väčšom priestore. Už len jedna izba navyše bola skvelá výhoda pre nich aj pre malého neposedného Matúša, ktorý sa v novej detskej izbe mohol dostatočne vyhrať a v noci sa navzájom konečne nebudili.
    Po niekoľkých rokoch k nemu pribudla aj sestra, ich dcéra. Boli dokonale šťastní, s tým čo mali.