Rodinné šťastie - 1.kapitola

   Marcela v izbe, do ktorej sa cez žalúzie predierala svetelná žiara, akurát chystala batožinu na ich vysnenú, vopred naplánovanú, dovolenku.
    Vonku, za oknami, kraľovalo obdobie leta a prázdniny sa odohrávali v plnom prúde. Slnko svietilo vysoko na oblohe, akoby im chcelo našepkať, nech sa vyberú relaxovať niekam k vode. Bezoblačné nebo, žltému kruhu, len potvrdzovalo jeho názor na osvieženie sa.
    Keby im tá obloha vedela aj predzvestovať, ako im táto dovolenka zmení život od základov...

    Pripravila si praktický čierny kufor na kolieskach. Trochu ho poutierala od prachu, keďže už dlho ležal na skrini nevyužitý. Naposledy jej poslúžil, keď sa zaúčala do jedného z množstva hypermarketov na Slovensku, na post vedúcej nepotravinového tovaru, a následne na to musela vycestovať do rôznych lokalít mimo svojho bydliska.
    Balila najpotrebnejšie veci. Keby mala všetko, čo sa ku jej veciam hodilo, to by jej ani celé auto nepostačovalo. Vybrala si niečo univerzálne na seba, zopár tričiek, nohavíc a nepremokavú bundu, keby náhodou pršalo. K tomu kožené a plážové jednofarebné šľapky, topánky - vychádzkové a turistické pre prípad, keby šli na výlet. Z vešiaka zložila jednoduché kvetované letné šaty, zo zásuvky vyňala dve škatuľky siloniek a niekoľko párov krátkych ponožiek zložených v klbku.
    "Snáď bude v Chorvátsku teplo," vopred usudzovala.
    "Čo nám to všetko ešte treba?"
    Uprela zrak na zoznam, ktorý si spísala, aby na niečo nezabudla.
   V spálni dôsledne vyberala zo šatníka z väčšieho množstva ich oblečenia vhodné a najdôležitejšie veci. Hneď ich triedila na kôpky. Využila vzácne ticho v domácnosti a čas, kým malá dcéra spala.
   Zabalila do cestovnej tašky Tomášove najobľúbenejšie rifle a niekoľko tričiek. Spodnú bielizeň a ponožky vsunula pomedzi veci a na okraj tašky. Poskladala uteráky s osuškami do štvorca aj s dekou na pláž a položila na už poukladané veci. Do osobitnej igelitovej tašky vložila športové topánky a sandále.
   Prešla do kúpeľne. Z poličky vzala zubné kefky, pasty, aj detské. Natália si rada umývala zuby. Bola v jej veku veľmi vytešená, keď podávala mame naspäť zubnú kefku s tým, že po dvoch šuchnutiach má už zuby čisté. Mydlo vsunula do dózy určenej na tento účel, make-up a holiace potreby pre seba aj manžela uložila do kozmetického kufríka. Do príručnej tašky pribalila ostatné hygienické potreby.
   Uvažovala v duchu, čo ide dať deťom do kufra. Nechcela sa úmyselne pohybovať v detskej izbe a robiť tam hluk, aby dcéru zbytočne nezobudila.
   "Máme pred sebou dlhú cestu, nech si pospí," pomyslela si v duchu.
   Nakoniec vyškrtala zo zoznamu, čo už má.
   "Ešte veci z detskej izby a môžeme vyraziť," myslela na to.

   Nevedela sa dočkať, kedy príde ten deň, keď vyrazia. Rada si oddýchla od jej každodenného stereotypu - starostlivosť o malú dcérku a syna jej dala zabrať.
Na dovolenku k moru šli prvýkrát.
   Tomáš pracoval aj mimo hlavného pracovného pomeru ešte v jednej stavebnej firme, kde si privyrábal po víkendoch. Síce im chýbal, ale peniaze navyše sa im zišli a z nich si po etapách odkladali. Postupom času a rokov si našetrili na dovolenku, aspoň na sedem nocí. Aj keď to nebola zrýchlená cesta lietadlom, iba vlastnou dopravou, ale v penzióne mali zabezpečenú polpenziu – raňajky a teplé večere.
   Rozhodli sa, že na cestu pôjdu pred zotmením, kým nie je až tak teplo, ako cez deň, pri takých páľavách. Prijateľnejšie sa im zdalo cestovať v noci, keďže sa budú presúvať autom aj s malými deťmi.

   Cestou z práce sa manžel zastavil u jej rodičov a vyzdvihol tam syna.
  Matúš mal momentálne prázdniny, kým nastúpi do školy a začnú mu iné povinnosti. Prvú polovicu leta strávil na vidieku. Bol tam šťastný, keďže starí rodičia mali malého psa a veľa iných domácich zvierat.
   Nadšením bola dojatá, keď ho videla, ako pobehoval po dvore a naháňal sliepky, kŕmil ich, vyberal z pod nich ešte teplé vajcia, bláznil sa so šteňaťom, učil ho aportovať,... Nevedela sa nabažiť chvíľ, keď jej deti boli spokojné.
    Minulý rok oslavoval svoje šieste narodeniny a v septembri ho čaká dôležitý krok – nástup do prvej triedy.
    Netrpezlivo čakala na zvuk pneumatík, ktoré by ohlásili ich spoločný príchod. Ani nestihla pouvažovať, čo mladším členom rodiny ide pribaliť do cestovnej tašky a už počula pod pootvorenými oknami auto. Pozrela von a syn jej zamával hneď, ako ju uvidel. Zakývala mu a išla im otvoriť.
   "Mami, ahoj. Som rád, že som konečne doma. Chýbali ste mi, ale aj starkí mi budú," dodal zároveň.
    Objal ju a bozkal na líce.
    Pozrela na manžela spoza pliec syna, ktorého práve objímala. Kývla mu hlavou na znak pozdravu s nečujným: "Ahoj." V tichosti na ňu len žmurkol.
    Vrátila sa pohľadom späť na mladšieho z nich.
   "Ahoj Matúško. Ako si sa mal u starkých?" Rada ho oslovovala zdrobneninou, pre ňu bol stále tým istým malým chlapcom, ktorý nedávno nosil plienky. Dnes sa mu už začínajú kývať mliečne zuby, čochvíľa mu vypadnú a namiesto nich sa budú tlačiť trvácne.
    "Dobre," odvetil. "Natálka ešte spí?" spýtal sa napokon.
    "Áno, ale o chvíľu bude vstávať a ja som ešte nestihla pobaliť všetky veci. Jedol si?"
   "Uhm. Starká mi na cestu nabalila aj buchty s lekvárom, ktoré som nedojedol. Keď ocko po mňa prišiel, chcel som byť čo najrýchlejšie doma."
   Pohladila ho, otočila sa na päte a rýchlo sa presunula do spálne, aby sa mohla venovať tomu, pri čom skončila. Hlavne nech na nič nezabudne.

   Pri spaní Natálku rada pozorovala, keď ju občas išla skontrolovať do izby. Pôsobila ako spiaca bábika, taká nevinná ako len dieťa môže byť. Mala len dva roky, ale bola veľmi vnímavé stvorenie, schopné sa už konečne samé najesť, čo Marcele samozrejme len vyhovovalo. Odbremenilo ju to od nekonečných bojov s dcérou, ktorá sa dožadovala neustálej pozornosti, aby sa mohla výlučne sama nakŕmiť.
    Dopila vychladnutú kávu, ktorú mala položenú na kuchynskej linke. Zaliala si ju okolo obeda, no doposiaľ ju nestihla vypiť.
   "Na krásu!" pripila sama sebe v domnienke, že studená káva jej pomôže prinavrátiť jemnú tvár z mladosti.
    Zdvihla pohár a usmiala sa na Tomáša, ktorý práve umýval riady. Ona si na ne nenašla čas – náhlila sa s balením. Nikdy jej nevyčítal, ak ich tam občas nechala. Vedel, že popri deťoch sa veľa stihnúť nedá. Veľkú časť dňa musela mať dcérku stále na očiach a odbiehať za ňou, keď sa vzdialila.
    "Vieš, ako sa teším?" vyslovila, a zároveň mu podávala prázdny pohár, aby ho umyl.
    "Aj ja." Vdýchol jej bozk na líce a romanticky brnkol penovým ukazovákom po nose.