Rodinné šťastie - 2. kapitola

   V tom sa otvorili dvere na detskej izbe a vykukla z nich malá strapatá hlávka. Dcérka.

    "Ahoj, Bambuľka," prihovorila sa jej prezývkou.
   "Ako si sa vyspinkala?" spýtala sa a pozrela na ňu s láskou. Upravila jej vlasy a bozkala ju na čelo.
   "Dobje." Pretrela si očká ešte zahmlené zo spánku a vykúzlila na mamu svoj typický úsmev.
   Manžel, stojaci za nimi, sa tiež potešil pohľadom na malú rozkošnú dcérku. Rýchlo doumýval riady, aby ju mohol aj vyobjímať. Vystrela drobné detské rúčky otcovým smerom a už aj bola v jeho náručí. Obopla ho okolo krku a dala mu veľký mokrý bozk na nos.
   Marcela na nich dvoch veľmi rada hľadela. Natália bola očividne otcovým miláčikom a jeho vernou kópiou, čo ju nesmierne tešilo. Za každým jej gestom, mimikou a celkovým výzorom si uvedomovala, ako sa na svojho otca ponáša a neprestajne jej pripomínala lásku svojho manžela v malej podobizni. Bola skrátka ockove dievčatko - rovnaký pohľad a úsmev, ktorý odzbrojoval aj tie najtvrdšie srdcia. Po mame zdedila jedine tmavú farbu očí.

   Myšlienkami zablúdila do minulosti. Ako to bolo, keď ešte nebola na svete. Tomáš zbožňoval ich ešte nenarodené stvorenie už v jej tele. Akoby vedel, že to bude jeho miláčik. Vypuklinu na Marcelinom bruchu, pod ktorou bol ukrytý aj jeho poklad, neustále hladkal a prihováral sa tejto drahocennosti do vnútra:
   "Klop, klop. Kto je tam? Dievčatko, však?" klopal jemne na brucho svojej tehotnej manželky.
   "Tu je tvoja dcérenka," ozvala sa jemným hlasom majiteľka, ktorá ju nosila pod srdcom.
    V tehotenstve ale doktor spozoroval, že plod nemá niečo v poriadku s obličkami a neprechádza nimi moč tak, ako by mal. Najskôr to nevedel presne určiť, predpokladal, že sú to viaceré veľké cysty na ľadvine. Marcela sa ale nachádzala už v neskorom štádiu tehotenstva, aby sa mohol uskutočniť prípadný operačný zákrok ešte počas gravidity. Operácia dieťaťa, čím skôr po narodení, bola bohužiaľ jediná možnosť na jeho plnohodnotný život.
   Keď po komplikáciách prišla ich vytúžená dcéra na svet cisárskym rezom, nebolo to po jej zdravotnej stránke jednoduché obdobie. Natálii predpísali po celú dobu do operácie antibiotiká, aby vopred predišli a chránili ju pred možnými zápalmi močovodu. Tie bolestivé stavy, keď sa jej oblička naplnila, boli desivé a veľmi plačlivé. Marcela plakávala spolu s ňou.
   Po rôznych vyšetreniach a röntgenoch lekári zistili krutú diagnózu, ktorú bolo treba ukončiť len operačne. Ortieľ znel - hydronefróza obličky.
    Odborníčka v oblasti nefrolológie im vysvetlila, že tento stav vzniká v dôsledku zúženia priechodu obličkovej panvičky a močovodu.
   "Táto porucha spôsobuje zhoršenie odtoku moču z obličkovej panvičky a zvyšuje tlak v jej obličke. Následkom tohto by sa vašej dcérke v budúcnosti mohli tvoriť obličkové kamene, zápaly alebo úplne zlyhať obličky," rozprávala im, čo by sa stalo, keby jej nevykonali operačný úkon.
   Boli nešťastní, keď sa dozvedeli, čo bude musieť ich bábätko v skorom rannom veku podstúpiť. Museli s tým súhlasiť. Nebolo inej možnosti. V štyroch mesiacoch jej života, v symbolický deň trinásteho v piatok, nasledovala operácia – plastika hydronefrózy - pyeloplastika. Dcére odstránili zúžené miesto a znovu jej našili močovod na obličkovú panvičku.
   "Operácia by mala zlepšiť odvod moču z ľadvinovej panvičky do močovodu a znížiť riziko komplikácií, infekcií a obličkových kameňov," vysvetľovala im službukonajúca pani doktorka v čase operácie.
   Tomáš bol s ňou pri tom, keď im prišli povedať, že operácia dopadla podľa očakávaní.
   "Môžete sa ísť na ňu pozrieť." Obliekli si zelené plášte a pristúpili k veľkej posteli v ktorej ležalo ich malé stvorenie.
   Ten pohľad na malé telíčko napichané infúziami nebol dvakrát príjemný. Malá rúčka, do ktorej jej tiekla umelá výživa, musela byť pripevnená k dlahe a zaviazaná pevne o posteľ, aby sa nepohla.
    Obaja zadŕžali slzy, keď došiel doktor a oznamoval im priebeh operácie. Bolo to kruté obdobie pre všetkých.
    Aj malý, vtedy len štvorročný Matúško, sa o sestru bál. Chodili spolu s otcom za nimi do nemocnice vzdialenej od ich domova niekoľko kilometrov. Neustále ju rozosmieval, keď ležala na nemocničnej posteli s infúziou vpichnutou do jej ruky, veľakrát i v hlavičke, keď rúčky mala dopichané od ihiel a nemali na výber iné miesto pre vpich.
    Z Natálkinho tela vyúsťovali tri vývody. Jeden z rany, druhým končila von cievka z močového mechúra a tretí vývod bol z obličky. Postupne jej všetky povypájali.
    Natálka sa od operácie len usmievala, akoby ani nemala bolesti a nebola po náročnom, vyše dvojhodinovom, zákroku. Znášala to skvele, aj sa rýchlo z toho vyliečila a zotavila. Kruté bolesti jej ustúpili, akoby šibnutím prútika a z ich uplakanca sa stalo usmievavé dievčatko.
   "Deti to prežívajú úplne inak ako dospelí. My na to nikdy nezabudneme," povedala jedného večera milá sestrička, popritom dcére vymieňala infúziu s antibiotikami a výživou.
   V súčasnosti je to už našťastie len bolestivá spomienka. Dcéra si našťastie nepamätá, čo prežila. Len v nich to ostáva. Zostarli s Tomášom za tie dva týždne, čo boli obe hospitalizované, o niekoľko rokov.
 
   Rýchlo precitla, zahnala myšlienky na starosti a minulosť. Myslela na to, čo ich  čaká. Na cestu, ktorá je pred nimi.
    Tomáš sa medzitým, čo Marcela premýšľala o minulosti a chvíľu oddychovala pri vychutnávaní si dezertu na tanieri, presunul do izby a hral sa s deťmi.
   Pozerala na nich spoza stola, ako už najmladší vedia pekne spolupracovať. Matúš si konečne zvykol na sestru, aj keď začiatky boli ťažšie. Žiarlil na ňu, lebo vždy bol sám a zrazu tu bol niekto iný. Postupne si ale zvykol, teraz ju ochraňuje a je jej hrdým veľkým bratom. Starostlivosť o mladšiu sestru ho urobila starším a rozumnejším.
   Vstala, umyla tanier a vrátila sa k baleniu vecí. Tentoraz vykročila do detskej izby.
   Uchopila z bukovej skrine malý cestovný kufrík, ktorý nedávno kúpili pre deti. Nabalila doň pre obe deti nohavice, tričká, spodnú bielizeň, ponožky a body s krátkym aj dlhým rukávom pre dcéru.
    Ku kufru pripravila aj dva balíky plienok. Ešte stále ich Natálka používala aj cez deň, a nie, a nie sa s nimi rozlúčiť. Marcela bola z toho nešťastná, keďže sa dcéra sama nechcela pýtať na nočník. Rada by využila hlavne obdobie leta, kým je teplo, nech si od tohto zvyku odvykne.
    Otvorila šatník a vybrala z vešiaka malé letné šatočky.
    "K vode budú vhodné," pomyslela si.
   "Mami, nezabudni Natálke vziať aj bábiku na spanie, aby neplakala," pripomenul jej ohľaduplne Matúš.
   "Jasné, že nezabudnem. To by bolo, keby ju nemala." Pohladila ho po vláskoch, ktoré mu včera dala skrátiť.
   Malá slečna sa na nich oboch pozerala, lebo vedela, že sa rozpráva o jej bábike.
   Maťovi zobrala okrem najdôležitejších vecí aj jeho detskú potápačskú výstroj. Medzi ne patrili potápačské okuliare, ale aj plavecké, šnorchel a modré plutvy.
   "Bez tohto by to nešlo," dodala.
   V lete sa radi chodili s otcom potápať na priehradu blízko ich mesta. Maťo mal rád všetky tvory, ktoré sa ukrývali pod vodou. Jeho snom bolo, že sa raz bude ponárať aj v mori. Keď mu oznámili, že idú na dovolenku k moru, vyskočil až k plafónu od samej radosti.
   "Hurá, konečne využijem svoje potápačské okuliare a budem vidieť medúzy, koraly a morské ryby. Super!" vymenoval morské živočíchy a šťastne vykrikoval na celý byt.

   Matúš bol vyslovene vytúžené dieťa. Po štyroch rokoch manželstva sa jej konečne podarilo otehotnieť. Tomáš bol radosťou bez seba, keď mu ukázala tehotenský test s dvomi čiarkami. Pozrel naň, potom na ňu a s chlapčenským úsmevom na tvári si ju pritisol k sebe, až to zabolelo. Vykríkla. On jej len chytil bruško, pohladil a dodal s chlapským presvedčením:
    "Bude to môj syn!"
    "Ako to ty môžeš vedieť?" dodala s otázkou v očiach. "Ešte k tomu to nemám ani potvrdené gynekologičkou."
    "Viem to. A hotovo!" doplnil s intelektom jemu známym.
    "A keď to bude dcéra?" opýtala sa ho napokon s opačným návrhom.
    "Určite to bude syn!" nedal sa odbiť.
    Dal jej taký bozk, že mu už neodolala a vrátila mu ho.
   Vtedy myšlienkami zablúdila úplne niekde inde. Vždy vedel skvele jej náladu ešte vyzdvihnúť.
   Hneď na druhý deň zašla k svojej ženskej lekárke a ona jej s úsmevom potvrdila, že niečo sa tam rysuje, ale je to ešte malinké.
   "Musíme počkať ešte mesiac. Sestrička vám zajtra nalačno odoberie krv a vzorku moču pošleme do laboratória, aby to naše podozrenie potvrdilo alebo vyvrátilo. Je ešte moc skoro na predčasné uzávery," dodala pani doktorka.
   "Mesiac?" sklamane sa spýtala.
   O mesiac bola gynekologička veľmi príjemná, keď jej oznamovala, že ich podozrenie je potvrdené.
   "Tu máme toho červíčka," milo sa prihovorila pacientke a ukázala jej na monitore nerozoznateľný bod.
   Zvláštny a neopísateľný pocit mala, keď zistila, že naozaj rastie pod jej srdcom dieťa. V dvadsiatom týždni tehotenstva jej, po sonografickom vyšetrení, povedala:
   "S veľkou pravdepodobnosťou to bude chlapček."
   Keď to manželovi oznámila, bol vo vytržení a nemal slov, len skromne dodal:
   "Veď som ti to hovoril," úspešne sa vystatoval.
   Pôrod prebehol bez komplikácií prirodzenou cestou. Tomáš bol pri nej a veľmi jej pomohol, keď prišli kontrakcie a ona mu stláčala ruku od bolesti, utieral jej čelo, tlačil s ňou. Bol skvelý. Keď hlavička vyšla von a za ňou novorodenecké telíčko, rozplakal sa. Prvorodička bola ako v tranze a ani nevedela, že už to najhoršie je prakticky za ňou. Pôrodník len vykríkol:
   "Máte krásneho zdravého synčeka!"
  Na konci manžel prestrihol víťazoslávne puto syna spojeného s matkou - pupočnú šnúru.
   Medzitým bábätko, ktoré práve priviedla na tento svet, zobrali sestričky na skontrolovanie vitálnych funkcií.
   "Skóre desať. Zdravý ako buk!" oznamovala detská lekárka z vedľajšej miestnosti.
   Zaplavovali ju informáciami o váhe, výške, obvode hlavy a iných bežných vyšetreniach.
   "Ako sa bude volať?" Ani nevedela, ako povedala:
  "Matúš." Veľmi sa jej to meno páčilo. Aj keď jej drahý nesúhlasil, aby sa tak menoval jeho prvorodený syn, po pôrodnom zážitku obmäkol, keď videl tie malé očká, nôžky, rúčky...
   Neskôr matke malého človiečika priložili k prsníku, prisal sa. Nechali ich spolu dve hodiny, kým sa ako tak spamätala. Užívali si spoločné chvíle s prvorodeným synčekom.
   Po čase prišli na návštevu starí a krstní rodičia s deťmi, babka s dedkom dorazili do pôrodnice neskôr. Chceli si pozrieť svojho prvého vnúčika, krstniatko, a zároveň deti bratranca. Boli hrdí, že konečne prvý chlapec v rodine. Mal dlhé tmavé vlásky sčesané do kohúta, čo mu sestričky vyčesali na izbe sestier, kým Marcela oddychovala po pôrode, aby sa vystrábila.
   Doma ich už o pár dní čakal vyzdobený byt s balónmi na strope a nápisom:
   "Vitajte doma!"
   Položila ešte spiaci batôžtek na posteľ. Malý ešte pokojne spinkal, keď ju manžel objal a poďakoval jej za všetko, za to utrpenie, kým porodila, že vynosila aj jeho dieťa deväť mesiacov, že ju ľúbi od prvej chvíle, čo ju zbadal. Objímal ju a bozkával, kým sa to malé nezavrtelo vo vankúšiku.
   "A čo teraz?" opýtala sa ho.
   "Teraz si ho pekne odbalíme a pozrieme sa či je chlap." Usmial sa novopečený otec.
   "Prestaň! O takých veciach sa nežartuje," bránila syna a zľahka ho udrela po pleci.
   Večer prišla mama, aby jej pomohla s prvým kúpaním, keďže mala obavy z kúpania krehkého malého stvorenia. Vypomáhala jej aj nasledujúce dva dni, ale nakoniec kúpanie zvládala postupne sama.
    Maťko obľuboval vodu a špliechanie v nej. Prichádzali radosti aj starosti - prvé choroby, prvé štepenie, prvé zúbky a s nimi spojené bolestivé noci, kým vyšli. Prvé vyprázdnenie do nočníka, prvé mama a tata, prvé sedenie, prvé státie, lozenie po štyroch, chodenie,... Radovali sa spolu a zaznamenávali si fotoaparátom, čo urobil, kedy a kde. Marcela mu zapisovala všetko do špeciálneho denníka.

   Keď mal syn približne osem mesiacov, začal ju pobolievať zub. Na naliehanie manžela napokon šla k zubnému lekárovi a dentista jej po niekoľkých preliečovaniach navrhol extrakciu, vytrhnutie zuba.
    "Aspoň budem mať o jeden menej v starobe," trošku tú správu zľahčila jemným svojským humorom.
    Obaja aj so sestričkou sa zasmiali.
    "Jedno dieťa, jeden zub," pomyslela si, keď si spomenula na jednu zo starých porekadiel.
    V deň "D" sa tam uberala s malou dušičkou. Keďže ešte kojila Matúša, oznámila im túto skutočnosť hneď pri vstupe, aby o tom vedeli.
    Odborník jej injekciou lokálne umŕtvil miesto, na ktorom sa mal zákrok vykonať.
    "Ešte sa trošku ponamáhame, lebo nechce ísť von," dodal lekár, akoby jej to malo pomôcť.
    Hrabal sa jej v ústach, až kým silou ľudských rúk zub premohol.
    "Rups!" počula.
    "A máme ho!" vykríkol a ukazoval jej krvavý tvrdý útvar slúžiaci na rozomieľanie potravy - stoličku, ktorú práve vybral z pacientkinej čeľuste.
    "Dôležité je, že zub je kompletný a neostal v sánke kúsok z koreňa," vydýchol si a zub vložil do nádoby, až to cinklo.
    Zbledla. Prišlo jej zle. Možno aj z tých rečí okolo toho. Už len pocítila, ako jej dvíhali nohy a zakláňali hlavu.
    "Je vám lepšie?" spýtala sa jej duchaprítomná sestrička po nejakom čase telom hore nohami.
    "Myslím, že áno," odpovedala s nádejou, že má snáď pravdu.
    Pomohli jej posadiť sa a ponúkli jej čerstvú vodu.
    "Vracia sa vám farba." Usmial sa stomatológ.
    Kŕčovite sa naňho pousmiala s umŕtvenou časťou tváre.
   "Uf, aby som už bola preč," nepovedala radšej nahlas a zdvíhala sa zo zubárskeho kresla.
   "Počkajte, nezabudnite si zdravotnú kartu poistenca!" zakričala za ňou praktikantka, keď Marcela vybehla z ambulancie, aby odtiaľ čo najrýchlejšie vypadla.
    Bola by aj zabudla, ako sa tak ponáhľala. Ešte jej napadlo a spýtala sa či si môže dať lieky od bolesti, keďže, ako spomínala, kojí.
   "Môžete pokojne užiť paralen, ale o dávkovaní iných liekov v prípade väčších bolestí a ťažkostí sa poraďte radšej s vašim praktickým lekárom, prípadne stomatológom," poradil jej inak celkom sympatický mladý zubný lekár.
   "Ďakujem a dovidenia," poďakovala, pozdravila sa a vyšla už pokojnejším krokom z ambulancie.
    Sadla si na lavičku v čakárni a zavolala mužovi, že už má po zákroku. Keď jej bolo lepšie, zdvihla sa a šla domov.
    Zatiaľ v bezbolestnom omámení injekciou, kým ešte účinkovala, cestou kúpila pečivo a nejaké základné drobnosti, ktoré chýbali doma. Nechcela sa zdržiavať v predajni, keby jej prišlo nevoľno.
   Doma na ňu už čakal jej milovaný aj s ich práve zobudeným synčekom v náručí. Malý čertík sa na ňu usmieval bábätkovským štvorzubým úsmevom. Hneď ju spomienka na bolesť, ktorá už začínala byť čoraz intenzívnejšia, prešla.

   Ani nie je pravda, že Matúš už dovŕšil šiesty rok a ide nastúpiť tento rok do školy. Ako to rýchlo beží.
   "Naozaj podľa detí zisťujeme, ako starneme," povedala nahlas a to ju vrátilo spať do reality.